Rozhovor s doc. Boris Lenkom, ArtD. Klávesy s pedálmi nedokážu nahradiť klávesy s gombíkmi a ťahaním?

Hovorí sa, že klavír je dokonalý nástroj a asi je to pravda. Akordeón taký určite nie je. Nedá sa to však vysvetliť, rovnako ako niekto nedokáže zdôvodniť, prečo hrá na fujare a nie na gitare. Cez akordeón jednoducho dokážem povedať všetko, čo chcem.

Deti mávajú obdobia vzdoru, mnohé tak zahodia talent, lebo ich nebaví cvičiť. Mali ste ho aj vy?

Nie. Výhodou bolo, že rodičia na mňa nikdy netlačili, len sa spoľahli, takže ak aj boli krízy, tak preto, lebo som vedel o tom, čo chcem, len sa mi to nedarilo. To vedelo naštvať. Spätne si uvedomujem, že som jednoducho chcel hrať dobre.

Kedy je rozoznateľné, či niekto má na to, aby raz hral „prvú ligu“?

Slávny moskovský klavírny profesor Henrik Neugaus povedal, že talent je vášeň a intelekt. Vášeň je chuť, hudobný intelekt zase schopnosť pochopiť dielo a vidieť správny obraz, ktorý má prezentovať. Tým je povedané všetko. Ak vidíte u dieťaťa vášeň, správne rytmické cítenie, predstavu o harmónii, tak vidíte talent.

Existuje niečo ako absolútny sluch?

Áno, majú ho napríklad Peter Breiner alebo Stano Palúch. Peter hovorí, že to je akási „pamäť navyše“. Ja ju nemám, ale nemal ju napríklad ani Čajkovskij. Dokázal s tým však fungovať, lebo mal obrovskú predstavivosť. Hudobná osobnosť teda absolútnym sluchom podmienená nie je.

Je možné vypracovať sa aj bez talentu, iba drilom?

Mám študentov, ktorí dokážu ťažké dielo nacvičiť za dva týždne. Iným študentom to trvá pol roka, ale konečný výsledok môže byť lepší. Kto je teda lepší – ten obdarený, ktorému to ide rýchlejšie, alebo ten, kto musí makať oveľa viac? Na to neexistuje schéma.

Laik vnima hudbu pocitovo, analýza jemu nanič.

Iste. Vtedy asi musí cítiť, z čoho ide rezonancia a úprimnosť. Ak niekto tvorí úprimne, pokorne a bez toho, aby chcel primárne zarobiť a zviditeľniť svoje ego, gýč ani nemože vzniknúť. Raz som počul, že napríklad reklama principiálne nemôže byť umením. Niečo na tom je, lebo primárne sa robí pre zárobok.

Niekto ostane po celý život pri Senzuse, ďalší pri rocku, iný chce počuť Lipu, Hegerovú alebo Triango. Neplatí však, že Senzus počúvajú výhradne hlupáci a šansóny či tanga iba elita. Čo potom v človeku rozhoduje, že niekto počúva komerciu a iný menšinové žánre?

Neviem. Myslím si však, že v tom zohráva úlohu tak osobnostná výbava, ako aj masírovanie médiami. Ak trápnu pesničku počujete patnásť krát denne, ostane vám v ušiach a vojde pod kožu. Nekvalitné veci sa tak vydávajú za kvalitu a ľudia sú z toho vyslovene zmagorení. Môj kamarát skladateľ Marek Piaček (Požoň sentimentál, pozn. autora) vyhľadáva najväčšie gýče, aby s nimi pracoval. Jednoducho sa nad ne dokázal povzniesť a kým iní „veľkí“ umelci ich a priori odmietajú, on ich považuje za materiál hodný spracovania. A geniálne sa na tom zabáva, pretože skúma, ako vlastne pracuje mozog, ktorý vyprodukuje zlú skladbu. Najväčší problém je, že ľudia nedokážu rozoznať kvalitu. V Nemecku to rozoznajú viac, a nielen to – rozlišujú dokonca aj špičku. Presne sa vie, kam patrí trebárs Anna Netrebko a kam Edita Grúberová.

Tu je to inak?

Áno, lebo všetkých zaraďujeme do jednej kategórie a nie sme schopní odlíšiť, čo je úplná špička a čo sa k nej len približuje. Ďalšia vec – ak sa niekomu z prvej ligy prestane v Nemecku dariť, vie mu to dať najavo kritika aj divák. U nás? Raz sa stanete slávnym a veziete sa na tej vlne až do smrti.

Ak gýčovú skladbu prearanžujem a vložím do iného priestoru, ostane nutne gýčom?

ale… Umenie odráža realitu. Odráža ju aj Senzus, aj Musorgskij, obaja majú recipientov.